Po romantickom lete vo Francúzsku sa herečka Petra Polnišová vrátila opäť na Slovensko a pustila sa do nových projektov. Porozprávala nám o tom, ako sa jej páčilo v Paríži, kedy sa tam plánuje vrátiť, a ako sa jej žije v dvoch svetoch.

Naučili ste sa po francúzsky tak dobre, ako ste plánovali?
Po francúzsky sa nedá podľa mňa za jeden pobyt naučiť. Niečo som sa naučila, ale ešte to nie je to, čo by som chcela, aby som vedela. Makám na tom.

A čo Francúzi? Neviem, či ste čítali knihu od Stephena Clarka A Year in the merde? On ich tam opisuje ako večne štrajkujúcich a neporiadnych…
Ja to neberiem tak globálne. Každý národ má svoje špecifiká. Sú to veľmi príjemní ľudia, no uzavretejší. Trošku im trvá, kým sa otvoria. Mne to však vôbec neprekáža a sú podľa mňa veľmi podobní ako Slováci či Taliani. V Paríži je však aj veľa cudzincov, veľa národností. Páči sa mi, že je to také farebné mesto.

Inšpirovali ste sa aj francúzskym štýlom v obliekaní? Boli ste sa pozrieť aj na parížskej Champs Elysées?
Samozrejme. Musím povedať, že hlavne v Paríži sa mi páči, ako sa Francúzky obliekajú. Je tam sloboda, a tá móda je taká, že si dajú na seba čokoľvek a majú štýl. Bola som fascinovaná. Je tam veľmi veľa prehliadok, v obchodoch je veľký výber a každý si nájde svoj štýl. Keď som bola inde, tak sa mi zdalo, že všetci chodia rovnako. Ale Francúzi kašlú na nejaké trendy. Ja nie som síce typický „nakupovač“, ale na pár kúskov, ktoré som si priniesla, som pyšná. Doniesla som si hlavne strihovo zaujímavé šaty.

Po skončení Let´s Dance ste plánovali ďalej tancovať a myslím, že ste sa chceli venovať tanečnému aerobiku…
Určite áno. Tanec ma veľmi očaril. Cez leto som lietala kade-tade, ale už som sa dohodla s jedným tanečníkom, volá sa Miňo. Asi nebudem pokračovať v tancoch, na ktoré treba partnera. Dohodla som sa aj s kamarátkami a uvidíme, ako nám to časovo vyjde.

Viem, že ste mali problémy so štítnou žľazou. Ako ste na tom? Prospel vám letný pobyt na francúzskom vidieku?
Na vidieku som nebola dlho. Iba tak týždeň, väčšinu času sme trávili v Paríži. Svoje zdravotné problémy som intenzívne riešila už pred odchodom do Francúzska. Prestala som úplne pracovať takmer na trištvrte roka, len som dohrávala predstavenia v divadle. Nikomu som ani nechýbala a vôbec mi to neprekážalo. Som rada, lebo som sa dala do poriadku. Poslúchla som svoje telo a povedala som si: O. k., teraz prestávam a treba si oddýchnuť. A urobila som dobre.

Boli ste sa pozrieť aj na pobreží? V Nice či Cannes napríklad na filmovom festivale?
To nie. Po festivaloch nie. Čas som trávila hlavne v Paríži alebo sme niekam vybehli. Vo Francúzsku je veľmi veľa pekných vecí a nestačí na to jedno leto. Krásny je Lyon a celé Burgunsko: pivničky, ochutnávky vína. A to ich divadlo, ktoré bolo zrekonštruované zo starého s novým dizajnom. Je to dokonalý súzvuk. Herci z nášho Národného by im určite závideli takú nádhernú budovu.

Kdesi som čítala, že ste sa počas prvých pobytov pozerali z okna priamo na Eiffelovu vežu. V ktorej štvrti ste bývali?
Ale nie. Smiech. Ja som mala rada štvrť Marais. Sú tam krásne zákutia a veľa takých malých chutných obchodíkov, kde nájdete veci od výmyslu sveta. Pri Eiffelovej veži som bola, ale ona je dosť ďaleko od centra.

Potrebujete teda okolo seba ruch veľkomesta?
Práveže nie, hoci práve Paríž nie je veľmi pokojné mesto. Tam sa stále na ulici niečo deje.

Máte za sebou premiéru improvizačného predstavenia Partička. Tešili ste sa naň, splnilo vaše očakávania?
Moje očakávania splnilo, ba dokonca ich prevýšilo. Uvidíme, čo to urobí v televíznej podobe. Tá divadelná atmosféra sa veľmi ťažko prenáša na obrazovku. Ale voľba ľudí, ktorí sa tu stretli, je vynikajúca. Mne sa s chalanmi veľmi dobre hrá. Lukáš Latinák, Majo Miezga, Robo Jakab, Juraj Kemka, Roman Pomajbo – veľmi sme spolu nehrali a napriek tomu môžem za seba povedať, že sme si sadli Po prvom predstavení, ešte mimo televíznej obrazovky, mi veľa ľudí vravelo, že nie je možné, že sme nevedeli tému dopredu. Stretli sme sa tu takí „sadomasochisti“, že to ani nechceme vedieť. Jednoducho, len čo človek vie tému dopredu, môže ho to paradoxne ešte zabrzdiť. Takže, pozývam všetkým k obrazovkám 4. októbra hneď po SuperStar a uvidíme, ako dopadneme.

Aké projekty chystáte ešte v tejto sezóne? Začali ste účinkovať v Ordinácii… A okrem toho?
Začala som skúšať predstavenie Herodes a Herodias v SND s Romanom Polákom, takže som dosť vyťažená a úplne mi to stačí. Keďže som mala kedysi zdravotné problémy, povedala som si, už nikdy viac nebudem robiť viac ako vládzem. Nechcem to siliť. Je pravda, že som trochu zlenivela, ale som spokojná a aj tak je toho dosť.

A čo cestovanie?
Teraz som tu. Necestujem.

Viem, že rada chodíte na rôzne charitatívne akcie a zabávate deti… Vlastné neplánujete?
Jaj, to je ale otázka (smiech). Určite, jasné, že chcem. Ale na to treba splniť veľmi veľa atribútov. Ale dúfam, že sa pomaly naplnia. Ak to chcete vedieť, tak teraz tehotná nie som. Mám rada deti a deti mňa – teda dúfam. Túžbu mám, ale všetko musí do seba zapadnúť. Už nie som na liečbe, ale kedykoľvek sa to môže vrátiť a musím si dávať pozor.

Stíhate snívať? Túžite momentálne intenzívne po niečom?
V tomto som šťastlivec, lebo snívam odmalička. Nesnívam o veciach, ktoré sa mi môžu naplniť. Vytváram si paralelný svet a žijem v ňom. Myslela som, že to v puberte prejde (smiech), ale funguje to ďalej a je to dokonalé. Nepotrebujem snívať. Nefungujem tak, že si poviem, toto by som chcela alebo po tomto túžim. Ja chcem nechať svoj život plynúť, pretože vždy, keď som niečo veľmi chcela, tak mi to prinieslo skôr prekážky. Mám sny, ktoré sa mi nemusia splniť. Sú krásne už len preto, že sú.

A čo výzvy a prekonávanie prekážok?
Som človek, ktorý sa takýmto veciam vyhýba. Myslím, že na povolanie, ktoré robím, som až príliš konzervatívna alebo ak chcete pohodlná. Mne sa nikdy zo začiatku nechce nič prekonávať. No keď už premôžem prvotnú lenivosť, tak sa prekonávania prekážok zhostím doslova atletickým spôsobom. Ale kým sa donútim postaviť sa na štartovaciu čiaru, tak mi to teda dosť trvá..:)