Lukáš Latinák – rozhovor I.
V poslednom čase ste takpovediac v kurze. Hráte nielen v divadle, ale chodíte na filmovačky a neobišli vás ani seriály. Čo z toho máte najradšej?
– Rád by som povedal, že divadlo, ale dnes ráno sme mali predstavenie a ešte aj večer hrám, takže dnes to divadlo rozhodne nie je. (smiech) Ale inak je to divadlo. Filmovačka je o niečom inom, ale aj na to sa teším. Keď sa film natočí, už sa nedá zmeniť. A keď vidím výsledok, poviem si, že som to mohol urobiť aj inak. V každom filme sa nájde scéna, ktorú by som zmenil. Nikdy nie som so sebou spokojný.
V Paneláku hráte zákerného a falošného doktora Straku, v Profesionáloch zas lenivého policajta Hůrku. Ako tieto postavy vnímajú diváci?
– Keď idem do reštaurácie, automaticky sa ma pýtajú, či si dám klobásu ako Karol Hůrka. Raz išla skupina detí a niekto z davu vykríkol Hůrka. Alebo keď ma zbadali školáci v električke, začali sa nahlas o mne rozprávať, komentovali postavy. Keď som sa ich opýtal, o čo im ide, stíchli. V Brezne sa mi stalo, že mi jedna pani hrozila päsťami. Pozeral som na ňu, že čo to má byť, a nakoniec vysvitlo, že nechcela útočiť na mňa, ale na Straku. 
Stvárnili ste niekedy úlohu, za ktorú ste sa hanbili?
– Áno, v divadle sme robili je den grantový projekt. Všetci sme si mysleli, že z toho bude niečo normálne, ale nebolo. Dostal som rolu moderátora, ktorú som si sám vymyslel, ale vôbec som sa pritom necítil dobre. Hanbil som sa, až mi tŕpli nohy. Mám stres z takých vecí. Vtedy doslova potím krv. Začnem byť nervózny, potom sa veľa potím. Jednoducho to nie je moja parketa.
Na strednej škole ste sa vyučili za sklára. Dokázali by ste aj dnes niečo vytvoriť?
– Už som dosť dlho nedržal náradie v ruke, ale myslím, že za deň-dva by som sa zas do toho dostal. Nebol som najlepší v triede, ale bavila ma voľná tvorba, keď sme robili ťažidlá, ruže, dýky. Keď som mal však vyrobiť 500 štamperlíkov za deň, bola to nuda.
Vaše pôvodné plány boli skončiť herectvo na VŠMU a pôsobiť vo zvolenskom divadle. Prečo ste si to neskôr rozmysleli?
– Tým, že sme sa na vysokej škole stretli v ročníku dobrá partia s tými ksichtmi, ktoré máme, a zafungovalo to, zostal som. Čiže môžem povedať, že moja rodina nie je doma len v Hriňovej, u starkej v Heľpe, ale rodinný kruh kamarátov mám aj v Bratislave.
V septembri ste sa ženili. Zmenilo sa niečo po svadbe?
– Všetci čakali, že žena priberie, ale pribral som ja. Inak je všetko tak ako predtým. Akurát Anička niekedy vyťahuje nejaké nároky, ale nerozumiem tomu. (smiech) Stáva sa, že ona povie, ako to bude, ja s ňou nesúhlasím, prejdú dva týždne a je to tak, ako chcela ona. Vy ženy ste prefíkané, máte to dobre vyšpekulované. (smiech) Niekedy sa moja drahá žienka pozabudne, že treba zaplatiť hypotéku i účty, a míňa viac, ako je potrebné. Nie som síce typ, ktorý by šetril, vypínal doma kúrenie, svetlo a odkladal všetky peniaze, ale musíme sa trošku kontrolovať. Keď ma však chytí rapeľ, je mi to fuk.
Na čo najviac míňate?
– Pretelefonujem celkom slušne. Ale asi do bachora som najviac dal, keď som toľko pribral. (smiech) Mám takmer 90 kíl, skoro ma šľak trafil. Teším sa už na február, keď sa začne pôst. Minulý rok som ho držal až do Veľkej noci. Nejedol som mäso, nepil alkohol a prestal som fajčiť.
Ako sa vám to podarilo?
– V jeden deň som si kúpil poriadne silné cigarety, prefajčil som sa, bolo mi zle a na cigarety som ani nepomyslel. Po pár dňoch som už potreboval niečo robiť s rukami, tak prišli na rad nelúpané slnečnicové a tekvicové jadierka. Nakoniec som absolvoval najhoršiu fázu – po pár týždňoch som si jednu cigaretu predsa len dal. Nechutilo mi to, smrdelo mi to, ale premohol som sa. (smiech) A naspäť som sa naučil fajčiť.
Kto je u vás doma hlava rodiny?
– Dúfam, že Anička, lebo ja nemám kedy.
Myslíte už aj na potomstvo?
– Jasné, samozrejme. Túto tému sme už predebatovali. Len žienka povedala, že ešte chvíľočku počkáme. Ale nebudeme to odkladať donekonečna, lebo ako štyridsaťročnému sa mi nebude chcieť vstávať k decku. (smiech)
Ste dieťa šťasteny?
– Niekedy mám šťastia až-až. Vy ho síce nevidíte, ale za
sebou mám chalana s veľkými bielymi krídlami, ktorý na mňa stále dáva pozor. Niekedy by mi však aj kladivom dal po hlave, aby som sa upokojil. (smiech)
Zdá sa teda, že vám nič nechýba. Máte však predsa len nesplnený sen?
– Áno, ale len pre moju lenivosť. Rád kreslím krajinky a chalúpky. Mám túžbu urobiť si sériu takýchto obrázkov a niekde si ich zavesiť. Nie som však schopný prinútiť sa sadnúť si k výkresu a pracovať.
3 NAJ LUKÁŠA LATINÁKA
Najväčší herecký vzor: – Jožko Kroner.
Najobľúbenejšie motto: – Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie. (Menandros)
Najchutnejšie jedlo: – Akékoľvek polievky.
zdroj: profesinali.blog.cz