Petra Polnišová: Rada si robím vtipy sama zo seba

Ak máte zlú náladu, prejavujete sa tiež temperamentne?
Iba tí, čo ma dobre poznajú, dokážu spozorovať, že mám zlú náladu. Som vlastne melancholický typ.

Nechytajú sa teraz za bruchá od smiechu práve vaši blízki?
Isteže! (Smiech.) No oni aj tak dobre vedia, kde je sever. Celý môj humor je, mimochodom, založený na tom, že si robím vtipy sama zo seba.

Takže aj u vás ako u mnohých ďalších platí, že komik je v skutočnosti smutný človek?
Nie som smutná, to nie. A ani sa mi nepáči, keď sa to takto zovšeobecňuje. Poznám veľa humoristov, čo smutní vôbec nie sú. No keď sa, napríklad, pozriem na pána Milana Lasicu, mám pocit, že je tiež melancholický a hanblivý človek, ale či je práve smutný – to neviem. Dokážem si živo predstaviť, keď niekto celý život robí iba humor, tak postupne, ako mu pribúdajú roky, má odrazu toho vtipkovania po krk a začne sa zaoberať vážnejšími vecami. A niekedy ho pretlak zábavy a extrovertného rozdávania úsmevov dobehne ako Miloša Kopeckého. Neusmievate sa totiž len pred kamerou, aj okolie si stále žiada svoje. Raz mi Milan Lasica spomenul, aké mu je nemilé, keď od neho každý očakáva, aby bol vždy zábavný. A môj kolega Roman Pomajbo cíti ako svoju povinnosť rozdávať dobrú náladu! Veľa som o tom uvažovala, prečo to tak je, ale asi sa to dozviem až neskôr. (Smiech.)

Nie je to tak, že všetci máme pridelenú nejakú porciu smútku a smiechu? Či sa náhodou taký večný tragik na sklonku života nezabáva najlepšie?
(Smiech.) Nie je to len o smútku a smiechu. Život je vyvážený – má zlé aj dobré stránky, a keď sa človek príliš orientuje na odľahčenie a zábavu, tak to vážne prežívanie si skôr či neskôr vypýta svoju daň, a to azda platí aj naopak.

Ako často sa vám stáva, že vám zíde na um výborný nápad a ľudia ho nepochopia?
V SOS sa nám to stáva pri každom nakrúcaní. Humor, ktorý dnes ľudia dokážu prijať, musíme podať jednoducho a zrozumiteľne, čo však neznamená, že aj primitívne. Ja mám radšej komplikovanejší humor, ale radový divák oň nestojí. Niekedy si ho dovolíme do relácie prepašovať a inokedy, hoci sa nám ohromne páči, už vopred vieme, že u diváka by sme s takýmto kúskom nemali šancu. Milovala som napríklad naše historické okienka, ale väčšina divákov tomu vôbec nerozumela.

Keby sme sa riadili masovým vkusom, dosahovali by sme v primetime obrovské čísla sledovanosti. Nerobíme však takýto druh humoru a ani nikdy nebudeme. Úporne hľadáme cestu, aby sa to páčilo aj nám, aj divákovi. No niekedy sa stane, že skĺzneme pod latku alebo trafíme mimo…

Napríklad?
Spätne sa mi nepáči, keď sme parodovali niektoré chúlostivé témy konkrétnych ľudí. Napríklad alkoholizmus. Ten človek so svojou závislosťou naozaj musí bojovať napriek tomu, že to na verejnosti popiera. Sú to krehké veci, aj keď navonok pôsobia komicky. Našťastie, nám sa to nestáva často. U nás je to vždy otázka hľadania a experimentu, pokiaľ môžeme zájsť.

Keď ste na obrazovke cvičiteľkou Papeky, nemáte pocit, že aj téma obezity je chúlostivá?
Párkrát sme sa v dobrom zhovárali s pani Editou Šipeky, ktorá nám vysvetlila, že aj táto téma si zasluhuje vážnosť, lebo sa usiluje naučiť ženy, aby mali rady samy seba. Ja tvrdím, že Papeky hovorí to isté! V tomto prípade mám naozaj pocit, že netreba brať život až tak vážne, lebo ak to preženieme, je zle.

Ak sa kohokoľvek pýtame na slovenský humor, každý sa hneď odvolá na dvojicu Lasica a Satinský a vzápätí „odchádza“ do Česka za Voskovcom a Werichom. Vy máte aj iné vzory?
Ide o bardov intelektuálneho humoru a pre ľudí predstavujú „dobrú značku“, preto ich všetci spomínajú. Veľmi som mala rada Českú sódu, ale neviem, či to bol môj vzor. Na Slovensku máme jemnejší humor, bojíme sa ísť nadoraz.

Darí sa vám rozveseliť Milana Lasicu?
Občas áno, ale začalo sa mi to dariť až potom, keď som prestala chcieť. (Smiech.)

Sme, nebodaj, menej zlomyseľní ako české nátury?
Slováci sú skôr bojazliví. Bolo to vidno aj na tom, ako dlho si slovenský divák nevedel poradiť, čo si má vlastne myslieť o SOS. Keď Milan Lasica vyhlásil, že sa mu páčime, mnohí boli šokovaní, prečo práve my, a ako to, ale napokon si povedali, že sa budú držať jeho mienky. Sú nerozhodní, keď majú prijať nové, neobvyklé veci. To je naša povahová črta – keď príde niečo nové, sme v rozpakoch. A veľmi radi kritizujeme všetko, čo je iné.

Zistili ste to, keď ste sa po dlhšom čase vrátili z Talianska?
Nechcem zovšeobecňovať, ale keď som sa vrátila domov, naplno som si uvedomila, ako u nás funguje systém ofrflať všetko, čo je iné a nové, ale nespraviť nič pre to, aby som ja vytvoril niečo lepšie. Tento model funguje vo všetkých sférach, akoby sme mali akýsi komplex menejcennosti. Keď sa Talianovi niečo nepáči, tak do toho nerýpe a orientuje sa na to, čo sa mu páči. Naši ľudia to vnímajú presne naopak.

Ako vnímajú Taliani reality šou?
Tieto formáty sa v Taliansku vysielajú podstatne dlhšie ako u nás. Teraz tam prichádza nová generácia mladých ľudí, pre ktorých je už takýto typ zábavy starinou a radšej sa vracajú k tomu, čo fungovalo predtým – k divadlu či filmu. V posledných rokoch v Taliansku vzniká veľmi silné náročné kino. Verím, že to časom príde aj k nám, lebo prehnané masírovanie má niekedy za následok dobrú vec – ľudia si odrazu uvedomia, čo už naozaj nechcú.

Napriek tomu ste sa zúčastnili na projekte reality šou televízie JOJ Celebrity camp. Bolo to ťažké rozhodnutie – prijať ponuku moderátorky?
Išla som do toho, lebo ma tam zavolali ľudia, s ktorými som už spolupracovala, a tí ma presvedčili, že to bude zábavno-poznávacia súťaž podobná Pevnosti Boyard. Bola, ale až na mieste som pochopila, že keď máte 26 ľudí pokope, tak medzi nimi zákonite vzniknú situácie, s ktorými ste nepočítali, ale pre televíziu sú príťažlivé. No neľutujem. Bol to zaujímavý experiment. Mojou šálkou kávy je však herectvo a tomu sa chcem venovať aj naďalej.

Keď ste prvýkrát zaregistrovali reakciu Mojsejovcov na SOS, nevystrašila vás ich agresívnosť?
Najprv som si povedala, že je prirodzené, keď nám potrebujú vrátiť, ako sme sa do nich pustili. No potom, keď som pochopila, že im chýba akýkoľvek nadhľad, už som sa iba smiala. Na začiatku som naozaj mala rešpekt, lebo nemám rada agresívnosť v akejkoľvek podobe, a to, čo robili oni, je veľmi agresívne. Napriek tomu, že to nazývali pravdou.

Všimli ste si, ako sa ich zľakli aj ľudia, čo naozaj nemuseli? Veď SOS bolo asi jediné miesto, kde zaznel veselý výsmech tejto dvojice…
Tiež ma prekvapilo, ako sa ich ľudia naľakali. No aj Mečiar tu dlho vykrikoval a väčšina bola ticho. Máme v sebe akýsi ústupový mechanizmus – len, preboha, nevyprovokovať niekoho agresívneho k ďalšej reakcii. Mojsejovci si napríklad vôbec neuvedomili, že sme ich parodovali už dávnejšie, ešte keď nikoho nekritizovali. Od začiatku sa nám zdal vhodným námetom pre SOS ich spôsob života a myslenia, čo je úžasná paródia sama osebe.

Existujú podobné typy v Taliansku?
V každej krajine žijú takéto bizarné postavičky. Je tam veľa takýchto ľudí, ktorí nič nerobia, iba sa pravidelne objavujú na televíznych obrazovkách a vyjavujú svoje postoje k témam od depilácie až po teóriu relativity. Taliani sú na podobné absurdnosti zvyknutí. Ako protiváhu tam majú programy, ktoré tieto osôbky zosmiešňujú. Mojou obľúbenou bola relácia Hyeny, kde si takéto typy dokonca pozývali do štúdia s cieľom robiť si z nich „bohapustú srandu“ a pozvanie prijímali naozaj všetci.

Vaša investigatívna novinárka s mikrofónom Lujza Mlsná si rada podebatuje s každým politikom. Ako vnímate politikov vy?
Politiku príliš nesledujem, o politikoch nemám ilúzie. Sú mi sympatickejší a menej sympatickí. Napríklad, neverím premiérovi Robertovi Ficovi, lebo sa mi javí ako demagóg a populista.

Čím si vysvetľujete, že komičiek je tak málo, a ak sú, ako napríklad vy, tak v obklopení mužov?
Raz mi jedna novinárka povedala, že je to preto, lebo ženy sa veľmi nerady znevažujú. Ja naopak – veľmi rada. A v divadlách je komičiek veľa – Zuzana Mauréry, Oľga Belešová, Helena Krajčiová, a to nehovorím o Milke Vášáryovej, Kamile Magálovej či Zdenke Studenkovej.

Mám na mysli komičku vášho razenia, čo tvorí vlastné texty.
Vyštudovala som bábkoherectvo, kde platí pravidlo – čo si človek neurobí a nevymyslí sám, to nemá. Som zvyknutá vymýšľať si za pochodu. Navyše, mám dobrý tréning z nášho autorského divadla GUnaGU, kde veľmi často zasahujeme do režijnej koncepcie. Zistila som, že mi robí obrovský problém dodržiavať daný text, lebo nie všetky slovné spojenia mi „idú“ do úst, a keď necítim potrebné stotožnenie, ihneď sa to snažím nejako inak zabaliť. Presnosť ma zväzuje.

Svojou tvorbou búrate stereotypy. Cítite na sebe tlak, aký spoločnosť vyvíja na výzor súčasnej ženy?
Dnes som napríklad nakrúcala scénku, kde prvýkrát ukazujem svoje brucho. Zhlboka som sa nadýchla a povedala som si – no fíha, teraz celý národ spozná pravdu! (Smiech.) Prirodzene a rada robím veci, ktoré sú už akosi „mimo“. Smejem sa na tom, že žena by mala byť dokonalá, ale občas tomu aj sama podlieham. Svojho muža a okolie obťažujem, že by bolo asi lepšie, keby som predsa len schudla. Na druhej strane s tým viem žiť a zo svojho spoločenského hendikepu urobiť prednosť. Mnoho štíhlych žien stále rieši, ako zhodiť kilá, no a ja sa pýtam – prečo? Prečo sa musím podriadiť akémusi diktátu obdobia? Mám rada ľudí, čo sa z toho dokážu vymaniť. Vždy sa rozosmejem, keď vo Fun rádiu počúvam Sajfu s Adelou Banášovou. Sú takí vtipní práve preto, že vybočujú z daného stereotypu.

V čom vidíte až do očí bijúci stereotyp, aký sme si tu svorne vypestovali?
Je to napríklad otrocké vnímanie bulváru. Naozaj je smiešne, keď aj inteligentní ľudia uvažujú o poznámkach o nejakej „cice“, čo sa práve vydala, a všetko, čo si prečítali, považujú za bernú mincu. Získajú ľahkú informáciu, nad ktorou nemusia rozmýšľať a úplne samozrejme začínajú riešiť životy iných.

Nehovoria si pritom to slovenské – bez vetríka sa ani lístok nepohne?
Prečo to vôbec riešia?! Všeobecný záujem o súkromie iných je fascinujúci. Niektoré informácie sa k nám dostanú aj samy, ale zaoberať sa nimi ďalej, komentovať a riešiť s ďalšími – načo je to dobré? Obávam sa však, že keď bulvár búra obraz nejakej peknej ikony, majú naši ľudia hneď lepší pocit zo života.

Petra Polnišová (31)
vyštudovala bábkoherectvo na VŠMU v Bratislave. Dva roky hrala v talianskom divadle Teatro laboraotrio mangiafuoco v Miláne. Účinkuje v divadle GUnaGU v hre Modelky, Gotika, Láska, Cirostratus a v Štúdiu L+S v Barmankách. S Oľgou Belešovou pripravuje reláciu Šušušu pre rádio Okey. V televíznej relácii SOS na STV sa podieľa na scenároch aj na dramaturgii. Onedlho ju uvidíme v pripravovanom filme Juraja Nvotu Muzika.

zdroj: zena.sme.sk