Roman Pomajbo: Ktorú ženu miluje najviac na svete?

Ona – česká artdirektorka časopisu o bývaní, on – slovenský herec. Zaiskrilo to medzi nimi v Austrálii. Manželka Petra však nie je jediná žena v živote Romana Pomajba (42).Čo prezradil o tých ďalších?

V poslednej dobe som hral samých zúfalcov, dekadentných mužov, zbohatlíkov, tyranov a v tejto hre od Viliama Klimáčka Veľká kilovačka na Námestí Billa Gatesa konečne nebudem mafián. Hrajú tam samé ženy a ja, čo mi veľmi vyhovuje. (smiech) Začína sa to chatom, na ktorý sa prihlasujem ako jedna z nich, ale viac neprezradím.

Milujem ženskú spoločnosť! Všetko čo robím, robím pre ženy, mám doma tri – zatiaľ. Ženy sú pre mňa hnacím motorom. Mám staršieho brata, takže sme boli na mamu traja chlapi. Teraz mám doma opačné garde a musím povedať, že je to naozaj iné. Predtým som netušil, koľko času sa dá stráviť tým, ako dievčatká riešia, ktoré šatôčky si oblečú. Ktovie, čo ma s dcérami Vivien a Noemi ešte čaká.

Určite je to moja mama. Nielen preto, že mi dala život, ale aj preto, že všetko s nami vždy prežívala. Maminku milujem najviac na svete a som rád, že mi stále dokáže povedať na rovinu, čo si myslí a usmerniť ma. Ona je taký nenápadný kompas môjho života. Keď som smutný, ona je smutnejšia, keď sa radujem, aj ona celá žiari.

Celkom prísne. Mama je najstaršia z piatich detí a keď niečo povedala, platilo to. Takže so starším bratom nám nebolo cudzie pomáhať jej v domácnosti: vysávať, prach utierať, riady umývať či piecť. Dnes jej naše ženy za to môžu ďakovať, nič nám nie je cudzie. Naša mama neriešila, či sa nám chce, alebo či máme čas. Chcela pomoc v domácnosti a dobré výsledky v škole. A my chytrí chlapci sme robili všetko pre to, aby sme to zvládali a nebolo doma peklo. Mama do teraz všetko doma riadi. Ale stále hovorím, že kým to riadi, je všetko v poriadku. Veď nebyť jej, ktovie kde by sme boli s bratom i otcom roztratení. Ona je absolútne všetko – psychológ, kuchárka, poradca i generál.

Na brnianskom internáte sme boli na izbe ôsmi. V druhom ročníku som sa stal vedúcim izby, pretože som dostal na izbu sedem bažantov. Zaviedol som určité pravidlá spolužitia, ktoré nám pomohli v pokoji prežiť až do ma turity. A internátna strava? Suchá ryža, mokré knedle! Kuchárky ma však mali rady, volali ma Hlaváček a vždy mi dali aj niečo na prilepšenie. Maminka mi vždy zabalila päťkorunové mlieko a štangľu salámy, ktorú som tajne jedol na medziposchodí, aby mi ju nikto nezávidel. Najhoršie boli nedele. Keď všetci oddychovali po nedeľnom obede pred televízorom, užívali si kávičku, koláč, ja som musel ísť na vlak. Pamätám si, že v deň sedemnástich narodenín som sedel v tom kupé, pozeral na spolucestujúcich a myslel som si – Veď z týchto ľudí nikto nevie, že ja mám dnes úžasných sedemnásť! Toto sú narodeniny?! (smiech) Strašne som to prežíval. Boli to veselé čas.

Najlepšia skúsenosť môjho života! Odišiel som odtiaľto preč, lebo som už nevedel, čo so sebou a potreboval som zmeniť priestor. Austrália ma očarila aj napriek tomu, že som tam robil kadečo. Od stavbára, záhradníka až po pomocnú silu v kuchyni. Keď som napríklad trčal v diere na brehu oceánu, lebo som kopal priestor na bazén, zahľadel som sa na palmy, videl som jachtu v pozadí a hovoril som si – Prečo som ja teraz tu v diere v montérkach a nie tam na luxusnej jachte so šiestimi ženami? (smiech). Zamýšľal som sa nad životom, či robím niečo zle. Začal som si viac vážiť veci. Táto austrálska skúsenosť ma napravila z rozmaznanosti.

Lebo mi jediná rozumela – hovorila česky. (smiech) Zoznámili sme sa na československej barbecue, kde som prišiel vo flanelovej košeli. Čiže som ju najskôr šokoval svojím zovňajškom a potom správaním. A mňa ona šokovala, že bola šokovaná. Osud to zariadil tak, aby sme ostali sami, začali sme sa rozprávať a odrazu sme našli plno spoločných tém. Na začiatku sme boli super kamaráti. Je úžasné, že som si našiel partnerku, ktorá bola a stále je aj mojím najlepším kamarátom. A tým, že Petra tam už bola rok predo mnou, veľa vecí mi to zjednodušilo. Začala mi pomáhať, starať sa o mňa a umožním jej to robiť až do smrti.

Keď sme cestovali dva mesiace po Novom Zélande. Boli sme spolu 24 hodín a žili sme v aute. Vtedy človeku vyrozprávate celý svoj život. Všetky výnimočné zážitky v tejto fantastickej krajine sme prežívali spoločne. Jasné, že vtedy človeka aj trikrát z auta vyložíte, ale zas štyri razy naložíte a pokračujete. Tieto zážitky nás doteraz spájajú. No a samozrejme, že už nie len to, ale aj naše deti a zodpovednosť za ne.

Áno, dokonca som až veľmi zodpovedný. Odmalička som bol taký. Už keď som si pred rokmi kupoval prvé auto a rodina bola v nedohľadne, myslel som na to, že nemôžem mať trojdverové, ale päťdverové, aby sa tam aj deti zmestili. Myslím si, že ma toto šťastie stretlo v správnom čase a veku.

Najobľúbenejší celorodinný relax: Výlety
Najviac túži navštíviť: Ameriku
Najlepšia rada na udržanie vzťahu: Mať spoločné zážitky aj bez detí

zdroj: lesk.sk