Petra Polnišová: Plánuje tretie dieťa?

Áno, Vianoce strávime v Bratislave.

Bože dobrý! Odkedy mám tie moje dva malé živé plyšáky, o sebe nerozmýšľam. My s Matthieuvom si dáme darček v podobe celorodinnej dovolenky.

Slipky (smiech), Simon vyrástol z nohavíc a také tie veci. Ale ešte musím pouvažovať, o čom napíšem Ježiškovi…

Netuším, lebo budeme rodinne tak rôzne, ale myslím, že to bude slovenská klasika. Kapor, zemiaky a pretože Mattheiu rád varí, určite pripraví niečo aj na francúzsky spôsob.

Už vlani ho zvalil. A pomáhal mi vyrábať reťaze na stromček, takže bol polepený aj na chrbte, a tak sa aj tohto roku stane členom ozdobovacej misie. Má fakt dobré nápady – dnes ráno vysypal v kredenci kakao do múky, do vločiek, vlastne „pokakaoval“ celý šuflík s potravinami.

Mať deti, to je dar, a človek to cíti ako vnútorné poslanie. K tomu sa pridružujú aj pocity strachu, či budú deti zdravé, či sa im bude dariť… Ale či ich máte dve alebo tri, v tom už nie je veľký rozdiel. Pripúšťam teda aj tretie dieťa. Pre nás by bolo akurát náročnejšie to presúvanie medzi Slovenskom a Francúzskom.

To nie, aj keď je tam úžasne. Hoci som mestský človek, život na vidieku ma nesmierne napĺňa, taký ten pokoj, ticho, čistý vzduch, namiesto áut sa motajú okolo kone, oslíky… Ale potom sa vrátime do mesta a celá som vytešená z toho, že si v našej čajovni pod domom môžem dať koláčik a nemusím do civilizácie šliapať polhodinu.

Matthieu pracoval a ja som sa starala o Simona. Bola tam obrovská záhrada a v okolí veľa voľne sa pohybujúcich zvierat, ktoré sme chodili so Simonom obzerať. Zbierali sme černice a maliny alebo sme sa flákali po dvore, kde bolo plno vecí, ktoré môže dieťa len tak beztrestne likvidovať…

Ani nie, no nie preto, že by som ich nemala rada, ale bola som nastavená na pôrod. Pritom sa nedalo veľmi myslieť na Partičku. Veľa vecí som si musela kvôli materstvu odoprieť, a tak sa teším, že keď moji chlapci odrastú, budem sa môcť vrátiť k divadlu.

K tej geniálnej mám ešte ďaleko, ale už dokážem komunikovať tak, že by ma tam nepredali.

Nebláznite, veď s tým „brušiskom“ som vyzerala ako veľryba a ešte aj po pôrode tak stále vyzerám (smiech). Tak načo by som si kupovala také veci? Najprv sa musím dať do poriadku, až potom si pôjdem niečo na seba kúpiť.

Začala som cvičiť, ale postupne, lebo Felixa som rodila cisárskym rezom. S kamarátkou, ktorá je fyzioterapeutka a bývame spolu na jednej ulici, chodíme dvakrát do týždňa ráno cvičiť powerjogu a pilates. Takisto je po pôrode, som rada, že ma na to nahovorila. Nečakám žiadne zázraky, ale už len to, že pre seba niečo robím a deti na hodinu odovzdám svojmu mužovi, mi prináša množstvo endorfínov.

Matthieuova mama to tak zažila. Žila s partnerom dvadsaťpäť rokov, až potom sa vzali. Hĺbku vzťahu by mal preveriť čas a nie papier. Ale ja, kým sa ma na to niekto nespýta, svadbu vôbec neriešim. Pre mňa je priorita starať sa o deti, aby boli spokojné… Keď sme na úradoch vybavovali rôzne papiere, uvedomila som si, že by to bolo jednoduchšie, keby sme boli manželia, ale to je všetko.

Momentálne zdravie a šťastie mojich detí. Deti vedia neuveriteľne naplniť život. Keď sa tak pozerám okolo seba, nie je to samozrejmá výsada života, ale skôr dar. A na druhom mieste? Aby bol môj vzťah s Matthieuom spokojný, naplnený, radostný, jednoducho, aby fungoval.

To netvrdím, občas sa aj my pohádame, ale keď sa nejaký človek pri deťoch rozhodne rozbiť vzťah, tak musí mať na to vážny dôvod. Kedysi boli na spolužitie prísnejšie pravidlá…

Keď som bola s Adelou Banášovou na ajurvédskej klinike v maďarskom Siofóku, masíroval nás tam zjavom dosť netradičný pár z Indie. Ona bola útla, maličká, jej muž zas obrovský, vyzeral ako sloník. Keď sme sa jej spýtali, ako sa dali dokopy, vysvitlo, že to bolo dohodnuté manželstvo. A si s ním šťastná? Viete, čo nám odpovedala? „No, nepije a nefajčí.“

Vzťah je cesta, po ktorej s niekým kráčam – v dobrom aj v zlom. Lenže náš život tak spohodlnel! Neperieme v potoku, ale v práčkach, autami chodíme až do supermarketov, všetko okolo nás sa zľahčuje, a zdá sa mi, že sa to prenáša aj do postoja mnohých ľudí. Len čo sa vyskytne prvá vážna prekážka, sme pohodlní zabojovať. Ale čo tu toľko mudrujem o vzťahoch, keď sama som rozvedená…

Určite, lebo má tak neskutočne podobnú povahu ako môj otčim, že sa mi dostal za trest (smiech).

Nechcem prezentovať našu rodinu ako idylickú, že všetko je u nás úžasné. Dokážeme sa spolu pekne pohádať ale, našťastie, stále u nás prevláda smiech. Matthieu je veľmi vtipný človek. Ale veď ani ja nie som úplná „suchota“…

„Foie gras, čo je najemno pripravená husacia pečeň, až paštéta, ale je to na zabitie dobré,“ hovorí Peťa. A pretože Matthieuov nevlastný otec má reštauráciu, podobné dobroty pripravuje bežne. Ďalšia dobrota, ktorú od neho miluje, je dezert, ktorý sa volá tisíc listov – mille feuille. „Je to akási obdoba krémeša, viac vrstiev cesta naplnených krémom, no zožrala by som toho aj dva plechy. Také je to neuveriteľne chutné a fantastické!“

zdroj: pluska.sk