Herci sa netaja tým, že divadelnú verziu Partičky si užíva nielen publikum, ale aj oni sami. „Na javisku sa zišla dobrá zostava. Myslím, že sa to, čo sa energií týka, príjemne premiešalo a veľmi nás to baví,“ vraví Robo, ktorý sa so svojimi spolužiakmi z VŠMU Mariánom Miezgom, Lukášom Latinákom a Jurajom Kemkom venuje improvizácii už viac ako päť rokov. „Improvizovali sme už aj počas vysokej školy, no pred asi piatimi rokmi sme sa s tým rozhodli ísť aj pred publikum.“

A to i napriek tomu, že improvizácia so sebou nesie aj isté riziko. „Herec musí byť pripravený aj na trapas, keď to nevyjde. Partička je však výborná v tom, že improvizáciu rámcujú hry, ktoré tomu dávajú istý tvar. Nie je to o tom, že by bol človek úplne hodený do vody. Napriek tomu je tam vždy isté riziko, že niečo nevyjde. Ja to však beriem ako cvičenia či experiment a verím, že aj publikum to vníma tak, že hoci sa niečo podarí výborne, niečo iné tak celkom vyjsť nemusí.“ Počas predstavenia sa už však herci touto myšlienkou nezaťažujú. „Inak by sme zo stresu nevymysleli vôbec nič.“

„Mám rád život! Rád sa dobre najem, vypijem, zabavím sa,“ prezrádza s úsmevom Robo. Na herectve ho fascinuje najmä fakt, že si môže vyskúšať rôzne povolania, vnoriť sa do pocitov najrôznejších charakterov. „Môžem byť vrah, násilník, ale aj úžasný charakter. Vnáram sa do týchto postáv a skúmam život iného človeka. To ma baví. Rovnako ako zabávať ľudí,“ vraví, no jedným dychom dodáva: „Nie som však primárny zabávač. Nemám rád, keď niekam prídem a povedia mi: ‚Ty si herec? Tak niečo zahraj.‘ To sa nedá len tak spustiť ako na kľúčik. Na to, čo robím, je istá chvíľa a isté miesto.“

Jednou z jeho profesionálnych mét je film. Láka aj Roba? „Divadlo mám veľmi rád, ale nesmierne ma priťahuje filmová realita.“ Je mu však ľúto, že na to na Slovensku nie sú také možnosti ako v zahraničí. „Keď robil Robert de Niro ‚Zúriaceho býka‘, musel pribrať 30 kíl. Všetko obetoval jednému filmu. No nebol to preňho problém, pretože to mal zaplatené a dva roky sa nemusel venovať ničomu inému. Aby v našich podmienkach podstúpil herec kvôli filmovej postave také radikálne fyzické zmeny, nie je mysliteľné, pretože ho nikto nedokáže zaplatiť. Preto sa tu každý rozmieňa na drobné a robí súčasne divadlo, dabing i seriály.“

Istý čas, keď mal Robo menej práce, sa dokonca živil ako čašník v Španielsku. „Chcel som sa naučiť nejakú novú reč a mať zážitok z toho, že idem do cudzej krajiny. Chcel som zistiť, či sa dokážem adaptovať.“ A tak niekoľko letných prázdnin strávil v krajine, ktorej reč na začiatku vôbec neovládal a robil prácu, s ktorou nemal žiadne skúsenosti. „Takého nešikovného čašníka, ako som bol ja, ste v živote nevideli,“ smeje sa dnes. „Keď bolo veľmi zle, tak ma vždy majiteľ postavil do kúta, aby som nezavadzal. No dal som si záväzok, že v žiadnom prípade odtiaľ dobrovoľne neodídem.“ Napokon sa po španielsky naučil. „Teraz ma tam opäť na leto volali, no už tu mám veľa práce. Navyše v oblasti, v ktorej som vždy chcel robiť.“

Hoci nikdy nechcel odísť žiť do zahraničia natrvalo, cestovanie patrí k Robovým veľkým vášňam. „Rád spoznávam cudzie krajiny, mentalitu ľudí, ich zvyky aj jedlá. Najradšej sa prechádzam po nenápadných uličkách, sadnem si do krčmičky, kde sa zamiešam medzi domácich. Zaujíma ma totiž život obyčajných ľudí, ako žijú, rozmýšľajú. Chcem vidieť viac, než sa bežne prezentuje turistom.“ V Španielsku mal za ten rok, čo tam dohromady strávil, možnosť zúčastniť sa niekoľkých rodinných osláv. „Bolo to úžasné. Všetci jedli, kričali, hádali sa. Ale boli to také milé hádky.“

Veľa toho precestoval aj s divadlom. Ako jeden z protagonistov známeho predstavenia „Na koho to slovo padne“ navštívil Ameriku aj Austráliu. „Sú to krajiny, o ktorých sa nenadarmo hovorí ako o krajinách neobmedzených možností. Veľmi sa mi tam páčilo a mojím snom je stráviť raz v Amerike viac času a celú ju prejazdiť autom.“ Obrovský dojem v ňom zanechalo aj Sydney. „Množstvo zelene, pláže v meste, príjemný morský vzduch, papagáje. To všetko sa mi spája so Sydney, z ktorého som bol naozaj nadšený. Aj Austrálčania sú veľmi príjemní, vyžaruje z nich pohoda a radosť zo života.“

Búrlivú noc zažili herci aj v Las Vegas, kde neodolali hazardérskej vášni. „Celú noc sme hrali v hoteli, kde sa točil film ‚Kasíno‘. Nešlo tam o to, koľko vyhrám, či prehrám, ale o tú magickú atmosféru,“ spomína Robo, ktorý je vraj adrenalínový typ. „Som hazardér, rád ženiem veci do krajnosti. Stredná cesta nie je nič pre mňa.“ A hoci ho Amerika láka ako dovolenková destinácia, žiť a pracovať tam vraj netúži. „Ich mentalita mi je trošku vzdialená a Hollywood mojím tajným snom rozhodne nie je. Skôr by som bol zvedavý, či by som bol schopný hrať v angličtine. No omnoho viac by som si prial, aby sa to s filmami rozbehlo u nás. Na Slovensku sa totiž cítim dobre, neplánujem odtiaľ odchádzať.“

Hoci zatiaľ na filmové ponuky veľa šťastia nemal, prácu s kamerou si užíva v seriáloch. Z Paneláka ho diváci poznajú ako žiarlivého Karola. V súkromí má však Robo na túto vlastnosť úplne opačný pohľad. „Zdravá žiarlivosť je v pohode, lebo ten druhý aspoň vie, že mi na ňom záleží. No vzťah je o dôvere, takže kto to preháňa, koleduje si o rozpad vzťahu. Okrem toho každý extrémny žiarlivec mi pripadá komický. Chorobná žiarlivosť je istý druh životného kŕča, niečo podobné prežívala aj postava Karola. Ale aj tak ho mám rád,“ vraví s úsmevom Robo, ktorý si v tejto postave užil aj nahé scény. Zvládol ich však bez väčších problémov. „Nie som exhibicionista, no herec je sluhom príbehu. Ak majú nahé scény zmysel, ide hanba bokom. Všetko, samozrejme, závisí od okolností.“

Okrem spomaleného Karola stvárňuje aj presný opak – policajného vyšetrovateľa Olivera Bachratíka (v Meste tieňov, pozn. redakcie). Kvôli role musel absolvovať dokonca špeciálny výcvik. Najzložitejšie na ňom vraj bolo pochopiť psychológiu. „Napríklad to, že raz môže nastať situácia, keď policajt nesmie rozmýšľať nad dôsledkami a nasadiť svoj život. Ten psychický tlak dá podľa mňa zabrať viac ako zvládnutie nejakých chmatov či streľby.“

Počas letných mesiacov si však Robo od svojich seriálových postáv oddýchne. „Na prelome júla a augusta ma čaká niekoľko predstavení ‚Macbetha‘ v rámci Letných shakespearovských slávností. Tie mám rád, pretože to, že sa hrá vonku, je pre hercov i divákov veľmi atraktívne. A potom už budem iba relaxovať. Chystáme sa napríklad s priateľkou a kamarátmi do Chorvátska.“ Jeho obľúbeným relaxom je aj rybačka. „Málokto vie pochopiť, čo je na tom vzrušujúce. No podľa mňa sa to dá prirovnať k hazardu. Celú noc ste hore a pozeráte na udicu, či niečo zaberie. Je to zaujímavé v tom, aké spôsoby vymyslíte, aby ste rybu ulovili. Pre mňa je to neuveriteľný relax. Úplne vyvetranie vnútra.“

Hoci zo štvorice Jakab-Latinák-Kemka-Miezga je posledným „neženáčom“, na tomto stave zatiaľ neplánuje nič meniť. Hoci už so svojou priateľkou býva (a je to prvá žena, s ktorou zdieľa spoločnú domácnosť!), „o zmene stavu zatiaľ nijako výrazne nepremýšľam,“ dodáva herec, ktorému vraj k spokojnému životu treba iba blízkosť rodiny, priateľov, dobré jedlo, pitie, prácu a slnko.