Herci

  • Petra Polnišová

    Petra Polnišová: Rada si robím vtipy sama zo seba

    Ak máte zlú náladu, prejavujete sa tiež temperamentne?
    Iba tí, čo ma dobre poznajú, dokážu spozorovať, že mám zlú náladu. Som vlastne melancholický typ.
    Nechytajú sa teraz za bruchá od smiechu práve vaši blízki?
    Isteže! (Smiech.) No oni aj tak dobre vedia, kde je sever. Celý môj humor je, mimochodom, založený na tom, že si robím vtipy sama zo seba.
    Takže aj u vás ako u mnohých ďalších platí, že komik je v skutočnosti smutný človek?
    Nie som smutná, to nie. A ani sa mi nepáči, keď sa to takto zovšeobecňuje. Poznám veľa humoristov, čo smutní vôbec nie sú. No keď sa, napríklad, pozriem na pána Milana Lasicu, mám pocit, že je tiež melancholický a hanblivý človek, ale či je práve smutný – to neviem. Dokážem si živo predstaviť, keď niekto celý život robí iba humor, tak postupne, ako mu pribúdajú roky, má odrazu toho vtipkovania po krk a začne sa zaoberať vážnejšími vecami. A niekedy ho pretlak zábavy a extrovertného rozdávania úsmevov dobehne ako Miloša Kopeckého. Neusmievate sa totiž len pred kamerou, aj okolie si stále žiada svoje. Raz mi Milan Lasica spomenul, aké mu je nemilé, keď od neho každý očakáva, aby bol vždy zábavný. A môj kolega Roman Pomajbo cíti ako svoju povinnosť rozdávať dobrú náladu! Veľa som o tom uvažovala, prečo to tak je, ale asi sa to dozviem až neskôr. (Smiech.)
    Nie je to tak, že všetci máme pridelenú nejakú porciu smútku a smiechu? Či sa náhodou taký večný tragik na sklonku života nezabáva najlepšie?
    (Smiech.) Nie je to len o smútku a smiechu. Život je vyvážený – má zlé aj dobré stránky, a keď sa človek príliš orientuje na odľahčenie a zábavu, tak to vážne prežívanie si skôr či neskôr vypýta svoju daň, a to azda platí aj naopak.
    Ako často sa vám stáva, že vám zíde na um výborný nápad a ľudia ho nepochopia?
    V SOS sa nám to stáva pri každom nakrúcaní. Humor, ktorý dnes ľudia dokážu prijať, musíme podať jednoducho a zrozumiteľne, čo však neznamená, že aj primitívne. Ja mám radšej komplikovanejší humor, ale radový divák oň nestojí. Niekedy si ho dovolíme do relácie prepašovať a inokedy, hoci sa nám ohromne páči, už vopred vieme, že u diváka by sme s takýmto kúskom nemali šancu. Milovala som napríklad naše historické okienka, ale väčšina divákov tomu vôbec nerozumela.
    Ste predsa len v SOS zajatcami masového vkusu?

    Keby sme sa riadili masovým vkusom, dosahovali by sme v primetime obrovské čísla sledovanosti. Nerobíme však takýto druh humoru a ani nikdy nebudeme. Úporne hľadáme cestu, aby sa to páčilo aj nám, aj divákovi. No niekedy sa stane, že skĺzneme pod latku alebo trafíme mimo…
    Napríklad?
    Spätne sa mi nepáči, keď sme parodovali niektoré chúlostivé témy konkrétnych ľudí. Napríklad alkoholizmus. Ten človek so svojou závislosťou naozaj musí bojovať napriek tomu, že to na verejnosti popiera. Sú to krehké veci, aj keď navonok pôsobia komicky. Našťastie, nám sa to nestáva často. U nás je to vždy otázka hľadania a experimentu, pokiaľ môžeme zájsť.
    Keď ste na obrazovke cvičiteľkou Papeky, nemáte pocit, že aj téma obezity je chúlostivá?
    Párkrát sme sa v dobrom zhovárali s pani Editou Šipeky, ktorá nám vysvetlila, že aj táto téma si zasluhuje vážnosť, lebo sa usiluje naučiť ženy, aby mali rady samy seba. Ja tvrdím, že Papeky hovorí to isté! V tomto prípade mám naozaj pocit, že netreba brať život až tak vážne, lebo ak to preženieme, je zle.
    Ak sa kohokoľvek pýtame na slovenský humor, každý sa hneď odvolá na dvojicu Lasica a Satinský a vzápätí „odchádza“ do Česka za Voskovcom a Werichom. Vy máte aj iné vzory?
    Ide o bardov intelektuálneho humoru a pre ľudí predstavujú „dobrú značku“, preto ich všetci spomínajú. Veľmi som mala rada Českú sódu, ale neviem, či to bol môj vzor. Na Slovensku máme jemnejší humor, bojíme sa ísť nadoraz.
    Darí sa vám rozveseliť Milana Lasicu?
    Občas áno, ale začalo sa mi to dariť až potom, keď som prestala chcieť. (Smiech.)
    Sme, nebodaj, menej zlomyseľní ako české nátury?
    Slováci sú skôr bojazliví. Bolo to vidno aj na tom, ako dlho si slovenský divák nevedel poradiť, čo si má vlastne myslieť o SOS. Keď Milan Lasica vyhlásil, že sa mu páčime, mnohí boli šokovaní, prečo práve my, a ako to, ale napokon si povedali, že sa budú držať jeho mienky. Sú nerozhodní, keď majú prijať nové, neobvyklé veci. To je naša povahová črta – keď príde niečo nové, sme v rozpakoch. A veľmi radi kritizujeme všetko, čo je iné.
    Zistili ste to, keď ste sa po dlhšom čase vrátili z Talianska?
    Nechcem zovšeobecňovať, ale keď som sa vrátila domov, naplno som si uvedomila, ako u nás funguje systém ofrflať všetko, čo je iné a nové, ale nespraviť nič pre to, aby som ja vytvoril niečo lepšie. Tento model funguje vo všetkých sférach, akoby sme mali akýsi komplex menejcennosti. Keď sa Talianovi niečo nepáči, tak do toho nerýpe a orientuje sa na to, čo sa mu páči. Naši ľudia to vnímajú presne naopak.
    Ako vnímajú Taliani reality šou?
    Tieto formáty sa v Taliansku vysielajú podstatne dlhšie ako u nás. Teraz tam prichádza nová generácia mladých ľudí, pre ktorých je už takýto typ zábavy starinou a radšej sa vracajú k tomu, čo fungovalo predtým – k divadlu či filmu. V posledných rokoch v Taliansku vzniká veľmi silné náročné kino. Verím, že to časom príde aj k nám, lebo prehnané masírovanie má niekedy za následok dobrú vec – ľudia si odrazu uvedomia, čo už naozaj nechcú.
    Napriek tomu ste sa zúčastnili na projekte reality šou televízie JOJ Celebrity camp. Bolo to ťažké rozhodnutie – prijať ponuku moderátorky?
    Išla som do toho, lebo ma tam zavolali ľudia, s ktorými som už spolupracovala, a tí ma presvedčili, že to bude zábavno-poznávacia súťaž podobná Pevnosti Boyard. Bola, ale až na mieste som pochopila, že keď máte 26 ľudí pokope, tak medzi nimi zákonite vzniknú situácie, s ktorými ste nepočítali, ale pre televíziu sú príťažlivé. No neľutujem. Bol to zaujímavý experiment. Mojou šálkou kávy je však herectvo a tomu sa chcem venovať aj naďalej.
    Keď ste prvýkrát zaregistrovali reakciu Mojsejovcov na SOS, nevystrašila vás ich agresívnosť?
    Najprv som si povedala, že je prirodzené, keď nám potrebujú vrátiť, ako sme sa do nich pustili. No potom, keď som pochopila, že im chýba akýkoľvek nadhľad, už som sa iba smiala. Na začiatku som naozaj mala rešpekt, lebo nemám rada agresívnosť v akejkoľvek podobe, a to, čo robili oni, je veľmi agresívne. Napriek tomu, že to nazývali pravdou.
    Všimli ste si, ako sa ich zľakli aj ľudia, čo naozaj nemuseli? Veď SOS bolo asi jediné miesto, kde zaznel veselý výsmech tejto dvojice…
    Tiež ma prekvapilo, ako sa ich ľudia naľakali. No aj Mečiar tu dlho vykrikoval a väčšina bola ticho. Máme v sebe akýsi ústupový mechanizmus – len, preboha, nevyprovokovať niekoho agresívneho k ďalšej reakcii. Mojsejovci si napríklad vôbec neuvedomili, že sme ich parodovali už dávnejšie, ešte keď nikoho nekritizovali. Od začiatku sa nám zdal vhodným námetom pre SOS ich spôsob života a myslenia, čo je úžasná paródia sama osebe.
    Existujú podobné typy v Taliansku?
    V každej krajine žijú takéto bizarné postavičky. Je tam veľa takýchto ľudí, ktorí nič nerobia, iba sa pravidelne objavujú na televíznych obrazovkách a vyjavujú svoje postoje k témam od depilácie až po teóriu relativity. Taliani sú na podobné absurdnosti zvyknutí. Ako protiváhu tam majú programy, ktoré tieto osôbky zosmiešňujú. Mojou obľúbenou bola relácia Hyeny, kde si takéto typy dokonca pozývali do štúdia s cieľom robiť si z nich „bohapustú srandu“ a pozvanie prijímali naozaj všetci.
    Vaša investigatívna novinárka s mikrofónom Lujza Mlsná si rada podebatuje s každým politikom. Ako vnímate politikov vy?
    Politiku príliš nesledujem, o politikoch nemám ilúzie. Sú mi sympatickejší a menej sympatickí. Napríklad, neverím premiérovi Robertovi Ficovi, lebo sa mi javí ako demagóg a populista.
    Čím si vysvetľujete, že komičiek je tak málo, a ak sú, ako napríklad vy, tak v obklopení mužov?
    Raz mi jedna novinárka povedala, že je to preto, lebo ženy sa veľmi nerady znevažujú. Ja naopak – veľmi rada. A v divadlách je komičiek veľa – Zuzana Mauréry, Oľga Belešová, Helena Krajčiová, a to nehovorím o Milke Vášáryovej, Kamile Magálovej či Zdenke Studenkovej.
    Mám na mysli komičku vášho razenia, čo tvorí vlastné texty.
    Vyštudovala som bábkoherectvo, kde platí pravidlo – čo si človek neurobí a nevymyslí sám, to nemá. Som zvyknutá vymýšľať si za pochodu. Navyše, mám dobrý tréning z nášho autorského divadla GUnaGU, kde veľmi často zasahujeme do režijnej koncepcie. Zistila som, že mi robí obrovský problém dodržiavať daný text, lebo nie všetky slovné spojenia mi „idú“ do úst, a keď necítim potrebné stotožnenie, ihneď sa to snažím nejako inak zabaliť. Presnosť ma zväzuje.
    Svojou tvorbou búrate stereotypy. Cítite na sebe tlak, aký spoločnosť vyvíja na výzor súčasnej ženy?
    Dnes som napríklad nakrúcala scénku, kde prvýkrát ukazujem svoje brucho. Zhlboka som sa nadýchla a povedala som si – no fíha, teraz celý národ spozná pravdu! (Smiech.) Prirodzene a rada robím veci, ktoré sú už akosi „mimo“. Smejem sa na tom, že žena by mala byť dokonalá, ale občas tomu aj sama podlieham. Svojho muža a okolie obťažujem, že by bolo asi lepšie, keby som predsa len schudla. Na druhej strane s tým viem žiť a zo svojho spoločenského hendikepu urobiť prednosť. Mnoho štíhlych žien stále rieši, ako zhodiť kilá, no a ja sa pýtam – prečo? Prečo sa musím podriadiť akémusi diktátu obdobia? Mám rada ľudí, čo sa z toho dokážu vymaniť. Vždy sa rozosmejem, keď vo Fun rádiu počúvam Sajfu s Adelou Banášovou. Sú takí vtipní práve preto, že vybočujú z daného stereotypu.
    V čom vidíte až do očí bijúci stereotyp, aký sme si tu svorne vypestovali?
    Je to napríklad otrocké vnímanie bulváru. Naozaj je smiešne, keď aj inteligentní ľudia uvažujú o poznámkach o nejakej „cice“, čo sa práve vydala, a všetko, čo si prečítali, považujú za bernú mincu. Získajú ľahkú informáciu, nad ktorou nemusia rozmýšľať a úplne samozrejme začínajú riešiť životy iných.
    Nehovoria si pritom to slovenské – bez vetríka sa ani lístok nepohne?
    Prečo to vôbec riešia?! Všeobecný záujem o súkromie iných je fascinujúci. Niektoré informácie sa k nám dostanú aj samy, ale zaoberať sa nimi ďalej, komentovať a riešiť s ďalšími – načo je to dobré? Obávam sa však, že keď bulvár búra obraz nejakej peknej ikony, majú naši ľudia hneď lepší pocit zo života.
    Petra Polnišová (31)
    vyštudovala bábkoherectvo na VŠMU v Bratislave. Dva roky hrala v talianskom divadle Teatro laboraotrio mangiafuoco v Miláne. Účinkuje v divadle GUnaGU v hre Modelky, Gotika, Láska, Cirostratus a v Štúdiu L+S v Barmankách. S Oľgou Belešovou pripravuje reláciu Šušušu pre rádio Okey. V televíznej relácii SOS na STV sa podieľa na scenároch aj na dramaturgii. Onedlho ju uvidíme v pripravovanom filme Juraja Nvotu Muzika.
    zdroj: zena.sme.sk
  • Róbert Jakab

    Herec Róbert Jakab, priznáva, že má rád život, rád sa dobre naje i vypije

    V seriáli Panelák je partnerkou Roba Jakaba herečka Mirka Partlová.
    V seriáli Panelák je partnerkou Roba Jakaba herečka Mirka Partlová.
    Obľúbená televízna relácia Partička je už pár mesiacov „na kolesách“. Herci a humoristi s týmto hudobno-zábavným improvizačným predstavením vypredávajú sály na celom Slovensku. V rýdzo mužskej zostave, ktorá sa pred pár dňami predstavila v Košiciach, nechýbal ani čochvíľa 34-ročný Róbert Jakab. Herec, pre niekoho známy ako Karol z Paneláka, pre iného policajný vyšetrovateľ Oliver Bachratík z Mesta tieňov.

    Herci sa netaja tým, že divadelnú verziu Partičky si užíva nielen publikum, ale aj oni sami. „Na javisku sa zišla dobrá zostava. Myslím, že sa to, čo sa energií týka, príjemne premiešalo a veľmi nás to baví,“ vraví Robo, ktorý sa so svojimi spolužiakmi z VŠMU Mariánom Miezgom, Lukášom Latinákom a Jurajom Kemkom venuje improvizácii už viac ako päť rokov. „Improvizovali sme už aj počas vysokej školy, no pred asi piatimi rokmi sme sa s tým rozhodli ísť aj pred publikum.“

    A to i napriek tomu, že improvizácia so sebou nesie aj isté riziko. „Herec musí byť pripravený aj na trapas, keď to nevyjde. Partička je však výborná v tom, že improvizáciu rámcujú hry, ktoré tomu dávajú istý tvar. Nie je to o tom, že by bol človek úplne hodený do vody. Napriek tomu je tam vždy isté riziko, že niečo nevyjde. Ja to však beriem ako cvičenia či experiment a verím, že aj publikum to vníma tak, že hoci sa niečo podarí výborne, niečo iné tak celkom vyjsť nemusí.“ Počas predstavenia sa už však herci touto myšlienkou nezaťažujú. „Inak by sme zo stresu nevymysleli vôbec nič.“


    mu na prvýkrát nevyšli. „Rok som teda strávil na herectve na bratislavskom konzervatóriu. Vôbec však neľutujem. O rok na to som sa totiž dostal do ročníka k Maťovi Hubovi a Milke Vášáryovej spolu s Miezgom, Latinákom či Kemkom. Boli sme výborný kolektív. Rýchlo sme zistili, že spolu vynikajúco ladíme. Dodnes sa zabávame na našich interných fóroch, ako napr. zabíjanie imaginárnych múch, ktoré mnohým prišli veľmi zvláštne, no my sme sa na tom vynikajúco bavili.“ Dodnes sú povestné aj ich ročníkové žúry. Dnes ich počet už zredukovalo vysoké pracovné tempo.

    „Mám rád život! Rád sa dobre najem, vypijem, zabavím sa,“ prezrádza s úsmevom Robo. Na herectve ho fascinuje najmä fakt, že si môže vyskúšať rôzne povolania, vnoriť sa do pocitov najrôznejších charakterov. „Môžem byť vrah, násilník, ale aj úžasný charakter. Vnáram sa do týchto postáv a skúmam život iného človeka. To ma baví. Rovnako ako zabávať ľudí,“ vraví, no jedným dychom dodáva: „Nie som však primárny zabávač. Nemám rád, keď niekam prídem a povedia mi: ‚Ty si herec? Tak niečo zahraj.‘ To sa nedá len tak spustiť ako na kľúčik. Na to, čo robím, je istá chvíľa a isté miesto.“

    Jednou z jeho profesionálnych mét je film. Láka aj Roba? „Divadlo mám veľmi rád, ale nesmierne ma priťahuje filmová realita.“ Je mu však ľúto, že na to na Slovensku nie sú také možnosti ako v zahraničí. „Keď robil Robert de Niro ‚Zúriaceho býka‘, musel pribrať 30 kíl. Všetko obetoval jednému filmu. No nebol to preňho problém, pretože to mal zaplatené a dva roky sa nemusel venovať ničomu inému. Aby v našich podmienkach podstúpil herec kvôli filmovej postave také radikálne fyzické zmeny, nie je mysliteľné, pretože ho nikto nedokáže zaplatiť. Preto sa tu každý rozmieňa na drobné a robí súčasne divadlo, dabing i seriály.“

    Istý čas, keď mal Robo menej práce, sa dokonca živil ako čašník v Španielsku. „Chcel som sa naučiť nejakú novú reč a mať zážitok z toho, že idem do cudzej krajiny. Chcel som zistiť, či sa dokážem adaptovať.“ A tak niekoľko letných prázdnin strávil v krajine, ktorej reč na začiatku vôbec neovládal a robil prácu, s ktorou nemal žiadne skúsenosti. „Takého nešikovného čašníka, ako som bol ja, ste v živote nevideli,“ smeje sa dnes. „Keď bolo veľmi zle, tak ma vždy majiteľ postavil do kúta, aby som nezavadzal. No dal som si záväzok, že v žiadnom prípade odtiaľ dobrovoľne neodídem.“ Napokon sa po španielsky naučil. „Teraz ma tam opäť na leto volali, no už tu mám veľa práce. Navyše v oblasti, v ktorej som vždy chcel robiť.“

    Hoci nikdy nechcel odísť žiť do zahraničia natrvalo, cestovanie patrí k Robovým veľkým vášňam. „Rád spoznávam cudzie krajiny, mentalitu ľudí, ich zvyky aj jedlá. Najradšej sa prechádzam po nenápadných uličkách, sadnem si do krčmičky, kde sa zamiešam medzi domácich. Zaujíma ma totiž život obyčajných ľudí, ako žijú, rozmýšľajú. Chcem vidieť viac, než sa bežne prezentuje turistom.“ V Španielsku mal za ten rok, čo tam dohromady strávil, možnosť zúčastniť sa niekoľkých rodinných osláv. „Bolo to úžasné. Všetci jedli, kričali, hádali sa. Ale boli to také milé hádky.“

    Veľa toho precestoval aj s divadlom. Ako jeden z protagonistov známeho predstavenia „Na koho to slovo padne“ navštívil Ameriku aj Austráliu. „Sú to krajiny, o ktorých sa nenadarmo hovorí ako o krajinách neobmedzených možností. Veľmi sa mi tam páčilo a mojím snom je stráviť raz v Amerike viac času a celú ju prejazdiť autom.“ Obrovský dojem v ňom zanechalo aj Sydney. „Množstvo zelene, pláže v meste, príjemný morský vzduch, papagáje. To všetko sa mi spája so Sydney, z ktorého som bol naozaj nadšený. Aj Austrálčania sú veľmi príjemní, vyžaruje z nich pohoda a radosť zo života.“

    Búrlivú noc zažili herci aj v Las Vegas, kde neodolali hazardérskej vášni. „Celú noc sme hrali v hoteli, kde sa točil film ‚Kasíno‘. Nešlo tam o to, koľko vyhrám, či prehrám, ale o tú magickú atmosféru,“ spomína Robo, ktorý je vraj adrenalínový typ. „Som hazardér, rád ženiem veci do krajnosti. Stredná cesta nie je nič pre mňa.“ A hoci ho Amerika láka ako dovolenková destinácia, žiť a pracovať tam vraj netúži. „Ich mentalita mi je trošku vzdialená a Hollywood mojím tajným snom rozhodne nie je. Skôr by som bol zvedavý, či by som bol schopný hrať v angličtine. No omnoho viac by som si prial, aby sa to s filmami rozbehlo u nás. Na Slovensku sa totiž cítim dobre, neplánujem odtiaľ odchádzať.“

    Hoci zatiaľ na filmové ponuky veľa šťastia nemal, prácu s kamerou si užíva v seriáloch. Z Paneláka ho diváci poznajú ako žiarlivého Karola. V súkromí má však Robo na túto vlastnosť úplne opačný pohľad. „Zdravá žiarlivosť je v pohode, lebo ten druhý aspoň vie, že mi na ňom záleží. No vzťah je o dôvere, takže kto to preháňa, koleduje si o rozpad vzťahu. Okrem toho každý extrémny žiarlivec mi pripadá komický. Chorobná žiarlivosť je istý druh životného kŕča, niečo podobné prežívala aj postava Karola. Ale aj tak ho mám rád,“ vraví s úsmevom Robo, ktorý si v tejto postave užil aj nahé scény. Zvládol ich však bez väčších problémov. „Nie som exhibicionista, no herec je sluhom príbehu. Ak majú nahé scény zmysel, ide hanba bokom. Všetko, samozrejme, závisí od okolností.“

    Okrem spomaleného Karola stvárňuje aj presný opak – policajného vyšetrovateľa Olivera Bachratíka (v Meste tieňov, pozn. redakcie). Kvôli role musel absolvovať dokonca špeciálny výcvik. Najzložitejšie na ňom vraj bolo pochopiť psychológiu. „Napríklad to, že raz môže nastať situácia, keď policajt nesmie rozmýšľať nad dôsledkami a nasadiť svoj život. Ten psychický tlak dá podľa mňa zabrať viac ako zvládnutie nejakých chmatov či streľby.“

    Počas letných mesiacov si však Robo od svojich seriálových postáv oddýchne. „Na prelome júla a augusta ma čaká niekoľko predstavení ‚Macbetha‘ v rámci Letných shakespearovských slávností. Tie mám rád, pretože to, že sa hrá vonku, je pre hercov i divákov veľmi atraktívne. A potom už budem iba relaxovať. Chystáme sa napríklad s priateľkou a kamarátmi do Chorvátska.“ Jeho obľúbeným relaxom je aj rybačka. „Málokto vie pochopiť, čo je na tom vzrušujúce. No podľa mňa sa to dá prirovnať k hazardu. Celú noc ste hore a pozeráte na udicu, či niečo zaberie. Je to zaujímavé v tom, aké spôsoby vymyslíte, aby ste rybu ulovili. Pre mňa je to neuveriteľný relax. Úplne vyvetranie vnútra.“

    Hoci zo štvorice Jakab-Latinák-Kemka-Miezga je posledným „neženáčom“, na tomto stave zatiaľ neplánuje nič meniť. Hoci už so svojou priateľkou býva (a je to prvá žena, s ktorou zdieľa spoločnú domácnosť!), „o zmene stavu zatiaľ nijako výrazne nepremýšľam,“ dodáva herec, ktorému vraj k spokojnému životu treba iba blízkosť rodiny, priateľov, dobré jedlo, pitie, prácu a slnko.

    korzar.sme.sk
  • Lukáš Latinák

    Lukáš Latinák – rozhovor I.

    V poslednom čase ste takpovediac v kurze. Hráte nielen v divadle, ale chodíte na filmovačky a neobišli vás ani seriály. Čo z toho máte najradšej?

    – Rád by som povedal, že divadlo, ale dnes ráno sme mali predstavenie a ešte aj večer hrám, takže dnes to divadlo rozhodne nie je. (smiech) Ale inak je to divadlo. Filmovačka je o niečom inom, ale aj na to sa teším. Keď sa film natočí, už sa nedá zmeniť. A keď vidím výsledok, poviem si, že som to mohol urobiť aj inak. V každom filme sa nájde scéna, ktorú by som zmenil. Nikdy nie som so sebou spokojný.

    V Paneláku hráte zákerného a falošného doktora Straku, v Profesionáloch zas lenivého policajta Hůrku. Ako tieto postavy vnímajú diváci?

    – Keď idem do reštaurácie, automaticky sa ma pýtajú, či si dám klobásu ako Karol Hůrka. Raz išla skupina detí a niekto z davu vykríkol Hůrka. Alebo keď ma zbadali školáci v električke, začali sa nahlas o mne rozprávať, komentovali postavy. Keď som sa ich opýtal, o čo im ide, stíchli. V Brezne sa mi stalo, že mi jedna pani hrozila päsťami. Pozeral som na ňu, že čo to má byť, a nakoniec vysvitlo, že nechcela útočiť na mňa, ale na Straku. Ako policajt Hůrka z televíznych Profesionálov.

    Stvárnili ste niekedy úlohu, za ktorú ste sa hanbili?

    – Áno, v divadle sme robili je den grantový projekt. Všetci sme si mysleli, že z toho bude niečo normálne, ale nebolo. Dostal som rolu moderátora, ktorú som si sám vymyslel, ale vôbec som sa pritom necítil dobre. Hanbil som sa, až mi tŕpli nohy. Mám stres z takých vecí. Vtedy doslova potím krv. Začnem byť nervózny, potom sa veľa potím. Jednoducho to nie je moja parketa.

    Na strednej škole ste sa vyučili za sklára. Dokázali by ste aj dnes niečo vytvoriť?

    – Už som dosť dlho nedržal náradie v ruke, ale myslím, že za deň-dva by som sa zas do toho dostal. Nebol som najlepší v triede, ale bavila ma voľná tvorba, keď sme robili ťažidlá, ruže, dýky. Keď som mal však vyrobiť 500 štamperlíkov za deň, bola to nuda.

    Vaše pôvodné plány boli skončiť herectvo na VŠMU a pôsobiť vo zvolenskom divadle. Prečo ste si to neskôr rozmysleli?

    – Tým, že sme sa na vysokej škole stretli v ročníku dobrá partia s tými ksichtmi, ktoré máme, a zafungovalo to, zostal som. Čiže môžem povedať, že moja rodina nie je doma len v Hriňovej, u starkej v Heľpe, ale rodinný kruh kamarátov mám aj v Bratislave.

    V septembri ste sa ženili. Zmenilo sa niečo po svadbe?

    – Všetci čakali, že žena priberie, ale pribral som ja. Inak je všetko tak ako predtým. Akurát Anička niekedy vyťahuje nejaké nároky, ale nerozumiem tomu. (smiech) Stáva sa, že ona povie, ako to bude, ja s ňou nesúhlasím, prejdú dva týždne a je to tak, ako chcela ona. Vy ženy ste prefíkané, máte to dobre vyšpekulované. (smiech) Niekedy sa moja drahá žienka pozabudne, že treba zaplatiť hypotéku i účty, a míňa viac, ako je potrebné. Nie som síce typ, ktorý by šetril, vypínal doma kúrenie, svetlo a odkladal všetky peniaze, ale musíme sa trošku kontrolovať. Keď ma však chytí rapeľ, je mi to fuk.

    Na čo najviac míňate?

    – Pretelefonujem celkom slušne. Ale asi do bachora som najviac dal, keď som toľko pribral. (smiech) Mám takmer 90 kíl, skoro ma šľak trafil. Teším sa už na február, keď sa začne pôst. Minulý rok som ho držal až do Veľkej noci. Nejedol som mäso, nepil alkohol a prestal som fajčiť.

    Ako sa vám to podarilo?

    – V jeden deň som si kúpil poriadne silné cigarety, prefajčil som sa, bolo mi zle a na cigarety som ani nepomyslel. Po pár dňoch som už potreboval niečo robiť s rukami, tak prišli na rad nelúpané slnečnicové a tekvicové jadierka. Nakoniec som absolvoval najhoršiu fázu – po pár týždňoch som si jednu cigaretu predsa len dal. Nechutilo mi to, smrdelo mi to, ale premohol som sa. (smiech) A naspäť som sa naučil fajčiť.

    Kto je u vás doma hlava rodiny?

    – Dúfam, že Anička, lebo ja nemám kedy.

    Myslíte už aj na potomstvo?

    – Jasné, samozrejme. Túto tému sme už predebatovali. Len žienka povedala, že ešte chvíľočku počkáme. Ale nebudeme to odkladať donekonečna, lebo ako štyridsaťročnému sa mi nebude chcieť vstávať k decku. (smiech)

    Ste dieťa šťasteny?

    – Niekedy mám šťastia až-až. Vy ho síce nevidíte, ale za
    sebou mám chalana s veľkými bielymi krídlami, ktorý na mňa stále dáva pozor. Niekedy by mi však aj kladivom dal po hlave, aby som sa upokojil. (smiech)

    Zdá sa teda, že vám nič nechýba. Máte však predsa len nesplnený sen?

    – Áno, ale len pre moju lenivosť. Rád kreslím krajinky a chalúpky. Mám túžbu urobiť si sériu takýchto obrázkov a niekde si ich zavesiť. Nie som však schopný prinútiť sa sadnúť si k výkresu a pracovať.

    3 NAJ LUKÁŠA LATINÁKA

    Najväčší herecký vzor: – Jožko Kroner.

    Najobľúbenejšie motto: – Som človek a nič ľudské mi nie je cudzie. (Menandros)

    Najchutnejšie jedlo: – Akékoľvek polievky.

    zdroj: profesinali.blog.cz
  • Lukáš Latinák

    Film: Pouta (2010)

    Pouta (2010) je český film producenta Vratislava Šlajera, scénáristy Ondřeje Štindla a režiséra Radima Špačka oceněný pěti Českými lvy a pěti Cenami české filmové kritiky. Děj se odehrává v bezejmenném českém městě někdy v 80. letech 20. století (původně plánované vročení do roku 1982 pomocí titulku na začátku filmu bylo nakonec zrušeno[1]). Hlavním hrdinou je Antonín Rusnák (Ondřej Malý), příslušník Státní bezpečnosti. V tom je film podobný německému oskarovému filmu Životy těch druhých (2006), ke kterému bývá přirovnáván, vyznění Pout je ale opačné.

    Děj
    Antonín, příslušník tajné policie v sobě má obrovský nezacílený vztek a všechno kolem – práce i rodinný život – ho ubíjí a nudí. Upne se na pro něj nedosažitelnou dívku Kláru, neví, co od ní chce, ale chce to strašně. Není v tom láska ani jiný druh čisté vášně – pouze spalující touha po iluzi útěku z klece nudného života beze smyslu. Antonínova nesmyslná snaha získat Kláru pro sebe ho obrací i proti vlastním lidem a systému. Pokud ale Antoním porušuje pravidla organizace, jíž slouží, není to gesto občanské nebo dokonce politické – je to vzpoura čistě osobní a zběsilá. Antonínova zkáza v sobě ale možná nese i jakousi prchavou naději.
    Pouta jsou thriller s temným příběhem a nepředvídatelně jednajícím hrdinou, prostoupený pocitem ohrožení, strhující a napínavý. Hybatelem příběhu je Antonín, nevyzpytatelná osobnost, nebezpečná svému okolí, s mocí a možnostmi příslušníka tajné policie v totalitním režimu. Za svým cílem jde sebezničujícím způsobem. Všechny postavy filmu, a s nimi i diváka, udržuje ve stálém napětí.

    Výroba

    Scénář filmu vznikal během osmi let, první verze začal scénárista a filmový publicista Ondřej Štindl psát koncem roku 2001. Napsal přes deset verzí, v pozdějších fázích spolupracoval s dramaturgem Jiřím Soukupem, detaily také diskutoval s režisérem Radimem Špačkem a kameramanem Jaromírem Kačerem. Štindl měl během natáčení filmu poměrně silnou kontrolu nad výsledkem, což je u scénáristů výjimečné.

    Obsazení

    Ondřej Malý Antonín Rusnák
    Kristína Farkašová Klára Kadlecová
    Martin Finger Tomáš Sýkora
    Luboš Veselý Pavel Veselý
    Lukáš Latinák Martin Husár
    Barbora Milotová Sylvie Sýkorová
    Oldřich Kaiser major Janeček
    Ivana Uhlířová Darina
    Iva Pazderková Miluška
    Jana Janěková kádrovačka Šimková
    Monika Fingerová Rusnáková
    Jiří Štrébl Martinec
    Cyril Drozda doktor
    Natálie Drabiščáková Anička Řeháková
    Filip Rajmont první estébák

    Ocenění

    Film získal celkem 13 nominací na cenu Český lev, z nichž 5 proměnil (nejlepší film – Vratislav Šlajer, nejlepší režie – Radim Špaček, nejlepší scénář – Ondřej Štindl, nejlepší kamera – Jaromír Kačer, nejlepší mužský herecký výkon v hlavní roli – Ondřej Malý) 5 z celkových 7 nominací proměnil také u konkurenčních Cen české filmové kritiky (nejlepší film, režie, scénář, mužský herecký výkon v hlavní roli a Cena RWE pro objev roku pro Ondřeje Malého). V rámci Českého lva získal také Cenu filmových kritiků a teoretiků za nejlepší hraný film. V obou případech byl filmem s největším počtem nominací. Dále získal čestné uznání a cenu pro nejlepšího herce (Ondřej Malý) na plzeňském festivalu Finále a cenu FITES Trilobit 2010.

    Kritika

    František Fuka film označil za „nejlepší český film za několik posledních let a možná nejlepší český porevoluční film“.
  • Roman Pomajbo

    Film: Obyčajný špás (1989)

    Film patří do „černé série“ o současné mládeži. Děj se odehrává na bramborové brigádě. Mezi středoškoláky z druhého a třetího ročníku narůstá napětí, způsobené šikanováním. Situace se vyhrotí v téměř tragický konec. Nijak výjimečné, ale pro psychický vývoj člověka důležité události označí ředitel školy za obyčejný žert. Protagonisty snímku jsou citlivý a introvertní Juraj, který odmítá podřídit se nespravedlnosti, jeho pragmatický přítel Dušan a inteligentní vůdce party třeťáků Dodo. Důležitou roli hraje i učitelka Hartlová, která navzdory dobré vůli nemůže sama zvládnout své svěřence.

    Obsazení